Cítim sa tu slobodná a žijem si podľa seba. Nikto ma nerieši. S Emou Müllerovou o francúzštine a živote v Paríži

sep 28, 2022 | Rozhovor

Keď mala 18 rokov, vybrala sa študovať do Francúzska. S minimálnou znalosťou francúzštiny, na odbor módny biznis vyučovaný len vo francúzštine, bola hodená do frankofónnych vôd. Odvtedy v nich pláva už 10 rokov. Popritom spustila na Instagrame vlnu positive self-awareness (preklad: pozitívne seba-uvedomenie), ktorou si získala už 57 tisíc priaznivcov na celom Slovensku ako aj za hranicami. Spustila jedinečný projekt Som bohyňa, ktorý podporuje dievčatá a ženy k tomu, aby sa mali rady také, aké sú. Ukazuje, čo je to byť influencerom s ľudskou tvárou. Prečítajte si rozhovor s Emou Müllerovou.

Keď som začala evidovať, že si študovala v Paríži a študovala si a žiješ tam 10 rokov hneď som vedela, že by som sa chcela s Tebou o tom porozprávať. Ako si sa zorientovala na štúdiu vo francúzštine, keď si v 18-tich do Paríža dorazila?

Od rána do večera som chodila na francúzske classes, kde sme sa našli asi len 3 študentky (dve z Tokia a ja), ktoré sme nevedeli po francúzsky. Čiže sa nám nič neprispôsobovalo. Na druhej strane mi veľmi vyhovovalo, že si ma nevšímali, mohla som splynúť s Francúzmi a byť jednou z nich. A postupne, ani neviem presne kedy, ten moment si človek neuvedomí, som začala rozumieť viac a viac. A po cca. roku som si uvedomila, že ja vlastne rozumiem!

Väčšina dospelých ľudí by to vnímalo veľmi stresovo. Hovorí sa, že deti veľmi dobre zvládajú byť hodené do cudzojazyčného prostredia a zvládnu sa naladiť na iný jazyk veľmi rýchlo. U dospelých to nebýva také samozrejmé. Nemala si z toho stres najmä kvôli tomu, že si študovala módu a bola tam aj špecifická terminológia?

Ja som vtedy mala 18 a bola som zamilovaná do života. Všetko som vnímala extaticky, krásne. Zažívala som absolútnu slobodu, anonymitu, ktorú som kvôli sláve mojich rodičov na Slovensku veľmi nezažila. Necítila som sa vtedy úplne sama sebou, cítila som sa pod drobnohľadom. Tu som zrazu zažila dobrodružstvo, išla som sama od rodičov s najlepším kamošom do Paríža. Preto ma na začiatku ani vôbec nezaťažovalo, že som nerozumela francúzštine. Neriešila som to. Dnes, ako som staršia, si sama na sebe všímam, že sú veci, ktoré ma zaťažujú a pritom viem, že v minulosti tomu tak nebolo. Vrátim sa do momentu, kedy som prišla do Paríža, mesta, ktoré som poznala len z časopisov a brala som to úplne s ľahkosťou. A práve preto mi to ponorenie do francúzštiny išlo relatívne hladko. 

Z toho čo hovoríš, mi to príde, že celkový postoj, ktorý si vtedy k životu mala ovplyvnilo aj tvoje spontánne nasávanie francúzštiny. Ľahkosť, extatickosť, ktorú opisuješ, sa ukázali byť tou správnou kombináciou pre učenie sa jazyka.

Asi áno.  Navyše som bola nútená riešiť každodenné záležitosti. Na to, aby sme vybavili byt, sme potrebovali účet v banke. Na to som potrebovala mať francúzske číslo. A popritom som stretávala toľkých ľudí, ktorí nevedeli po anglicky a tá francúzština bola úplne iná ako tie základné frázy, ktoré som sa naučila ešte v Bratislave tesne pred odchodom.

Keď si vybavovala život v Paríži, bankové účty, telefónne číslo, bývanie, došlo k nejakému vtipnému zážitku?

Samozrejme, keď som si vybavovala mobil či banku, nerozumeli sme si navzájom absolútne. Ale mala som ešte jednu kamošku, s ktorou som cítila najväčšiu connection, tak ona nerozumela ani slovo po anglicky. A ja som nerozumela ani slovo po francúzsky. A takto sme chodili von. Veľa ľudí sa nám smialo. Ja som na ňu išla svojou angličtinou, ona na mňa svojou francúzštinou, vždy sme si niečo povedali, vždy sme sa pochopili a vždy sme sa na tom dobre zasmiali. Čiže jazyk je veľmi dôležitý, uľahčí ti život, keď ho ovládaš, ale niekedy nie je nevyhnutný.

O francúzštine panujú rôzne názory – že má náročnú gramatiku, komplikovanú výslovnosť, že hovorená francúzština je úplne iná ako spisovný jazyk. Čo si o tom myslíš ty? Bola pre teba francúzština ťažký jazyk?

Doteraz je to pre mňa ťažké a to tu žijem už desať rokov. Neviem prečo, ale s niektorými ľuďmi mi francúzština ide super a sú ľudia, s ktorými mám blok. Je to asi o tej chémii a o ľuďoch. Viem, že robím veľa chýb a mám nedokonalý prízvuk. Neviem ako je to možné, ale mám kamošky, ktoré sú tu kratšie a majú krajší prízvuk. Tiež sa mi stane, že moja francúzština znie Francúzom ako francúzština z Quebecu (frankofónna oblasť v Kanade). (smiech)

Človek je vždy zbytočne kritický sám voči sebe. Vec sa má tak, že jazyk nie je len o prízvuku, ale aj o intonácii. Z rozhovoru, ktorý som s tebou nedávno počula ju máš dobrú. Máš nejakú skúsenosť s francúzštinou v Quebecu?

Keď som mala 16, tak som išla na ročný študijný pobyt do Quebecu. Vtedy som robila modelku a išlo mi to na hlavu. Chudla som a potrebovala som z toho byť vytrhnutá. Išla som do malého mestečka Jonquière, kde bola jedna škola, jedna pumpa hneď vedľa a domy. Ak som chcela ísť na kávu tak som musela ísť pol hodinu autobusom. Otec v rodine, v ktorej som žila, bol z Ontaria, zobral si ženu z Quebecu, ale nikdy nerozprával po francúzsky. Aj keď som bola vo francúzsky hovoriacej časti Kanady, tak škola bola anglická, rodina hovorila po anglicky. Ja som si tam možno podvedome napočúvala tú francúzštinu s ich prízvukom. 

Máš nejaké oblúbené francúzské slová, alebo nejaké slová, ktoré Ti robia ťažkosti vo výslovnosti? Ako si na tom s nosovkami?

(Smiech) Ja si myslím, že ani nosovky nepoužívam. Mamina sa mi dodnes smeje. Ja som sa to učila za pochodu a Francúzi ťa v neformálnej situácii neopravia, čiže je to pre mňa veľmi inštinktívne. Ja si to často zjednoduším a foneticky mám napočúvané niektoré slová. Nie som si vždy istá ako sa píšu, ale vyslovím to zrozumiteľne a v správnom kontexte. 

Kupuješ si francúzske časopisy? Čítaš články? Knihy?

Časopisy áno a články čítavam na internete. Tak si držím prehľad o aktuálnom dianí vo Francúzsku. Knihy, musím sa priznať, čítam pomenej. Pri svojej práci a v osobnom živote používam najmä slovenčinu a angličtinu. Čítať v angličtine alebo slovenčine je pre mňa relax a oddych. Zároveň si musím vedome udržiavať aj nejakú úroveň pri písaní v slovenčine, keďže už 10 rokov tu nežijem a je to súčasť mojej práce pri písaní článkov. Pre mňa je dôležité čítať po slovensky a udržiavať kontakt s rodným jazykom. Keď sú to kvalitné preklady do slovenčiny, tak si viem pekne cibriť slovenčinu. 

O živote v Paríži panuje zromantizovaná predstava. Napriek mnohým zdanlivým klišé vieš na svojom instagrame pekne zachytiť francúzsku gastronómiu, francúzske syry, vína, bagety, vieš ukázať, aké sú francúzske kaviarne. V čom sa zmenil tvoj život odkedy tam žiješ? Čo by si nemala, aká by si nebola, ak by si zostala na Slovensku? Čo si si zobrala z toho prežívania?

Ja som sa tu najmä presťahovala v období, kedy som prechádzala zmenami. Stala som sa tu ženou. Som Parížom veľmi ovplyvnená v tom, ako si viem užívať život. Ako hovoria Francúzi platí „métro, boulot, dodo“ (preklad: metro, práca, spánok). Ja som tak naozaj žila kedysi. V mojich predchádzajúcich prácach som pracovala od rána do večera. Potom príde víkend a ty si ho chceš užiť. Tak sa zariadiš, aby si si ho sakramentsky užila. Alebo večere – mama keď za mnou chodila sa čudovala: Je utorok večer, ako je možné, že ľudia sedia a pijú vonku víno. A ono to má svoju logiku. Ľudia potrebujú to premostenie medzi prácou a domovom. Takpovediac potrebujú „changer d’esprit“. Bez týchto chvíľ prakticky len pracuješ a spíš. Ja som veľmi vďačná za toto obdobie, a hovorím si to aj každý deň, že odkedy pracujem sama na seba, si viem veci zariadiť flexibilnejšie. Nebola to však ideálna cesta za ideálnou prácou, zažila som si tu ťažké momenty. Skončila som v práci kvôli korone, nevedela som si nájsť ďalšiu, bola som na úrade práce. To, čo sa ale javilo ako bezútešná situácia, kedy som kvôli „confinement“ (preklad: lockdown) musela sedieť doma a cítila som sa osamelo, sa nakoniec ukázalo ako príležitosť. Takto vznikol projekt Som bohyňa – túžila som po kontakte, mala som čas sa tomu venovať a najmä veľkú chuť spoznať virtuálne iné baby. Zistila som, že máme toľko spoločného. Prišlo to prirodzene, ale cesta k tomu nebola jednoduchá. Nebyť korony, bola by som zrejme stále v tej istej robote, ktorá mi poskytovala istú finančnú stabilitu. Moja práca sa však stala súčasťou mňa samej. Nechodím niekde špeciálne do officu, ale žijem si to a užívam si naplno tú slobodu. Znie to ako paradox, ale aj keď je moja práca nepredvídateľná a neposkytuje mi klasickú stabilitu, predsa len je úžasná. Dýcha sa mi ľahšie. 

Spomínaš víkendy, ako čas, ktorý si človek môže a má užiť. Čo pre teba znamená pohodový a príjemný víkend v Paríži?

S priateľom máme spoločnú záľubu v dobrom jedle, užívame si proces – hľadanie dobrých reštaurácií, bookneme si miesto. V Paríži máš stále čo objavovať. Nie vždy na to samozrejme mám chuť. Niekedy si cez víkend poleňošíme doma, ale kto chce, môže v Paríži objavovať každý víkend. Každá štvrť má svoju atmosféru a sú to naozaj úžasné výlety. Možností je veľa. Toto som sa naučila aj počas práce na office, že keď pracujem, musím si vedieť niekedy aj dopriať.

Úplne súhlasím. A zrejme veľa ľudí s tým bojuje a nepoloží si otázku, či pracujem pre to, aby som žila alebo žijem pre to, aby som pracovala. V rutine sa to ťažko, ak vôbec, bilancuje.

Presne, potom sa v tom tak stratíš a zvykneš si. A ešte jedna vec ma baví na Paríži. Tu si každý žije svoj vlastný svet a je im úplne jedno, kto si a ako vyzeráš. Niekedy sa tak neformálne oblečiem, hodím na seba pyžamo, ale pekné pyžamo (smiech), a idem. Doma by som s tým von nešla. Cítim sa tu slobodná a žijem si podľa seba a je mi to celé jednoduchšie. Nikto ma nerieši.

Čo sa týka filmov, máš rada nejakých francúzskych filmárov alebo francúzsku kinematigrafiu?

Áno pozerám a veľmi sa mi napríklad páčil film La Vie d’Adèle. Prvýkrát som videla film, kde sa taký priestor venoval vzťahu dvoch žien z intímneho hľadiska. Veľmi sa ma to dotklo a je neuveriteľné, ako som s nimi preciťovala tú lásku a to trápenie. Francúzi sú v tomto veľmi špecifickí a to je to úžasné na francúzskej filmovej kultúre. Utkvelo mi to v srdci. 

Áno, určite. Podľa mňa sú ešte Francúzi úžasní v tom, že sa neboja otvoriť akúkoľvek tému. Nielen filmári, ale aj francúzsky divák je odmalička vedený k otvorenosti a veľmi málo tém vníma ako tabu. Aj keď sa určite nestotožňuje so všetkým, predsa akceptuje a súhlasí s tým, aby bol oboznámený s inakosťou, aby mu niečo kontroverzné, na zamyslenie, bolo ukázané. Nie je to samozrejmé.

Ktorá oblasť vo Francúzska sa ti páči?

Veľmi sme pocestovali La Loire. Krásne mesteško je aj Auxerre. Človek sa cíti ako vo filmeČokoláda. Ďalej som milovala Biarritz v Baskicku. Stále chceme ísť do Aix-en-Provence. Keď som videla tie levanduľové polia, až som bola dojatá. Veľmi by som chcela ísť ešte do Marseille, do Bretagne. V Normandii som bola, aj som tam chodila pracovať a v Bourgogne je tiež krásne.

Aké sú Francúzky?Francúzsky majú v sebe takú ležérnosť, neriešia. Nemaľujú sa, resp. sa maľujú, ale majú takú ležérnu ľahkosť bytia. Väčšina kladie do popredia prirodzenosť, neriešia botoxy, aspoň z toho, čo som si všimla. Ale, ak by sa aj pre to niekto rozhodol, tak by to nikto neriešil. Každý si ide svoje. A toto je pre mňa inšpirujúce.